Anexia Krymu je úmyselné zavádzanie verejnosti. Fakta, z kterých Havlovi pohrobci nebudou mít radost…

Ivan Štubňa
26. 4. 2020   Zvědavec
Historicky sa Krym nazýval Taurus podľa Taurov, čo boli najstarší známi obyvatelia Krymu. Neskôr začali Krym kolonizovať Gréci a to už v 7. Storočí pred našim letopočtom. Neskôr bol ovládaný Byzantskou ríšou až do vzniku Krymského chanátu. V roku 1770 sa Krymský chanát dostáva vďaka ruskému vojsku z područia Osmanskej ríše a nastáva postupné mocenské pričleňovanie k Ruskej ríši. Tento proces bol zavŕšený v roku 1783, kedy Krym začlenila Katarína II. do ruského impéria.

V roku 1921 sa Krymská autonómna socialistická republika stala súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, potom v rokoch 2. svetovej vojny (1941 – 1944) bol polostrov okupovaný nacistickým Nemeckom ako správna jednotka Generalbezirk Krim a Teilbezirk Taurien. Po vojne bol Krym z právneho hľadiska administratívnou jednotkou v rámci Ruskej SFSR pod názvom Krymská oblasť.

V roku 1954, bolo toto územie dekrétom Prezídia Najvyššieho sovietu pričlenené do správy Ukrajinskej sovietskej federatívnej republiky. Rozhodnutie Chruščova bol nelegálny akt v priamom rozpore s vtedy platnou ústavou, lebo podľa článkov 14. a 18. museli byť územné transfery medzi republikami ZSSR potvrdené dohodou, čo sa nestalo. Okrem toho je tu fakt, že Krym bol Ukrajine pridelený do správy, čo neznamená, že bol darovaný, predaný alebo iným spôsobom odstúpený Ukrajine. Rozpadom ZSSR správa tohto územia automaticky padla a Krym sa už vtedy mal vrátiť do územného celku Ruska.

V januári 1991 sa v Krymskej oblasti konalo referendum, na ktorého základe prijal Najvyšší soviet Ukrajiny zákon O obnovení Krymskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky”. Po štyroch mesiacoch dňa 19. júna 1991, obnovená autonómia Krymu bola včlenená do Ústavy Ukrajinskej SSR.

V septembri 1991 prijal Najvyšší soviet Krymu Deklaráciu o štátnej suverenite. V roku 1992 bola prijatá Ústava Krymu a ustanovená funkcia Prezidenta.

Dňa 21. Septembra 1994 premenovala Najvyššia rada Ukrajiny Republiku Krym na Autonómnu republiku Krym (ARK) a v roku 1995 rozhodnutím Najvyššej rady Ukrajiny a Prezidenta Ukrajiny, bez súhlasu krymského ľudu, bola krymská ústava zrušená, a tiež funkcia prezidenta.

Podľa §10 ukrajinskej Ústavy z roku 1996, sa na Krym vzťahovali samostatné právne ustanovenia, ktorými sa právne uplatňujú práva národov. Podľa Článku 138.2 tejto časti ukrajinskej ústavy, najmä právomoc Autonómnej Republiky Krym zahŕňa „organizáciu a priebeh miestneho referenda“ a v ústave sa nehovorí, že platnosť referenda je obmedzená iba územím samotného Krymu.“ Krym podľa ukrajinskej ústavy mal právo usporiadať referendum na miestnej úrovni. Toto právo bolo zakotvené v ukrajinskej ústave a v ústave Krymu.

Takto bolo svojvoľne zmenené postavenie Krymu z de facto nezávislého štátu v správe Ukrajiny na status Autonómnej republiky ako územnej jednotky Ukrajiny.

Okrem toho pri uskutočňovaní rozhodnutia o vystúpení Ukrajiny zo ZSSR bol porušený článok 3 zákona ZSSR O postupu riešenia záležitostí spojených s vystúpením zväzovej republiky zo ZSSR, podľa ktorého sa v Krymskej autonómnej sovietskej socialistickej republike malo usporiadať samostatné referendum k otázke jej zotrvania v ZSSR alebo v krajine vystupujúcej zo ZSSR teda v Ukrajinskej SSR.

Destabilizácia Ukrajiny tzv. Majdanizáciou mala za následok, to, že Krym sa rozhodol, že touto cestou nepôjde. Legálne zvolení predstavitelia autonómnej republiky usporiadali 16. marca 2014 referendum s cieľom opätovného zjednotenia Krymského polostrova s Ruskom. Na referende sa zúčastnilo 81,36 percent voličov, ktorí mali možnosť sa vyjadriť v referende k dvom otázkam:
Podporujete opätovné pripojenie Krymu k Rusku ako súčasti Ruskej federácie?
Podporujete obnovenie Ústavy Republiky Krym z roku 1992 a statusu Krymu ako súčasti Ukrajiny?

Za opätovné pripojenie Krymu k Rusku vyslovilo 96,77 percenta oprávnených voličov.

Udalosti potom už išli rýchlo a Krym vyhlásil 17. marca 2014 nezávislosť a 18. marca sa formálne začlenil do Ruskej federácie. Putin podpísal dňa 18. marca 2014 dekrét o opätovnom zjednotení Krymu s Ruskom a Federálne zhromaždenie Ruskej federácie odsúhlasilo dokument 21. marca.

Ľudové hlasovanie sa pritom uskutočnilo v súlade s ukrajinskou ústavou, poskytujúcou Krymu ako súčasti Ukrajiny so štatútom autonómnej republiky právo vypísať referendum. Najprv bola vyhlásená nezávislosť Krymu a potom sa ľudia rozhodli pre pripojenie k Rusku. Okrem Krymských Tatárov a Ukrajincov na Kryme žije asi 60 percent ruskej populácie, pričom až 77 percent obyvateľstva považovalo ruštinu za svoj rodný jazyk.

Krymčania by neboli k tomuto kroku donútení, keby USA nenaplánovali prevrat na Ukrajine, udalosti na Majdane s tragickými dôsledkami a následnou organizáciou nacionálno –fašistických zložiek na Ukrajine.

Situácia sa vyostrila v noci 20. februára 2014, keď sa niekoľkými autobusmi vracali z Kyjeva na Krym antimajdanisti. Napadli ich rozvášnení radikáli Pravého sektora. Krymčanov začali surovo biť a do tých, čo sa pokúšali utiecť, strieľali podľa nepísaných pravidiel Majdanu, ktoré o dva mesiace neskôr uplatnili v Odese na ruskojazyčnom obyvateľstve príslušníci neofašistického práporu Azov. Výsledok tejto akcie, známej ako korsunský pogrom, bol sedem mŕtvych a dvadsať nezvestných. Jednotky Pravého sektora, ktoré sformovali a vycvičili americkí inštruktori na západe Ukrajiny, v Poľsku a Litve, pripravovali útok na Krym.

Cieľom USA sa stal Krym už skôr, pretože šialenci v Pentagone mali pripravený plán zmocniť sa Krymu a vybudovať v tomto strategickom priestore vojenskú základňu NATO pod velením USA. Americkú drzosť nám dokumentuje skutočnosť, že už 5. septembra roku 2013 úrad amerického námorníctva Naval Facilities Engineering Command vypísal výberové konanie na prestavbu školy v meste Sevastopol. Prestavaná škola mala byť súčasťou obytného komplexu pre amerických vojakov obsluhujúcich plánovanú námornú základňu.

„Vydať Krym nacistom, ktorí v Kyjeve zorganizovali štátny prevrat, by bol zločin,” vyhlásil svojho času minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov. A mal stopercentnú pravdu.

Právo národov na sebaurčenie je zakotvené v článku 1 Charty Organizácie spojených národov a bolo tiež potvrdené v článku 1 Paktu o občianskych a politických právach z roku 1966, rovnako ako v článku 1 Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966.

Vzťah práva na sebaurčenie a princípu územnej celistvosti sa rieši v Deklarácii o zásadách medzinárodného práva z roku 1970, týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s Chartou OSN, ktorá potvrdzuje nedotknuteľnosť územnej celistvosti štátov „dodržujúcich zásadu rovnoprávnosti a sebaurčenia národov” „a majúcich s ohľadom na to vlády, ktoré zastupujú celý národ, žijúci na danom území”. Rovnaký princíp bol potvrdený aj vo Viedenskej deklarácii Svetovej konferencie OSN o ľudských právach z roku 1993.

Kroky Ruska na Kryme sú v plnom súlade so Záverečným aktom Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Evrópe (KBSE) z roku 1975, Budapeštianskym memorandom z roku1994, Zmluvou o priateľstve, spolupráci a partnerstve medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou a inými medzinárodnými zmluvami alebo právnymi aktmi. Súlad krokov Ruska s medzinárodným právom potvrdili i iní renomovaní právnici aj na Západe. D. Trump na zasadnutí G7 v roku 2018 vyslovil svoj osobný názor a Krym uznal za ruský…

Z uvedeného vyplýva, že vyhlásenia lokajských politikov o anexii, nemajú žiadny právny základ, sú zavádzaním verejnosti a neberú do úvahy vecnú argumentáciu k meritu veci. Okrem toho vôbec nepoznajú význam slova anexia…