Ferdinand Vrábel: Je ešte Tábor náš program?

Ferdinand Vrábel7. 3. 2020   VašeVěc 
Ak opomenieme Prahu, je v Čechách len málo takých slávnych miest, ako je Tábor, ktorý vznikol pred 600 rokmi. Jeho založenie sa zvykne udávať na 30. marca 1420. Meno mesta má pôvod v názve biblickej hory Thabor (562 m. n. m.) pri Nazarete v starovekej Palestíne.

Tomáš G. Masaryk – 170 (* 7. 3. 1850)

Veštkyňa Debora odtiaľ zvolávala okolité kmene do boja k vodcovi Barakovi. Cirkevní otcovia horu pokladajú za miesto, kde sa stalo Premenenie Pána (Ježiša Krista). Neskôr sa tam postavili tri kresťanské chrámy a križiaci na hore vystavali pevnosť. Podľa kresťanskej tradície sa na vrchu Tábor udialo Premenenie Pána , ktoré popisuje Nový zákon . V priebehu Premeny sa Ježiš rozprával s Mojžišom a Eliášom , ktorý predpovedal jeho smrť.

Dejiny mesta Tábor sú nerozlučne spojené s husitským revolučným hnutím. Založeniu mesta predchádzali dve významné udalosti – prevrat/prvá defenestrácia v Prahe na Novomestskej radnici 30. júla 1419 a smrť kráľa Václava IV. 16. augusta toho istého roku. Pahorok nad riekou Lužnicou bol výhodný pre stavbu opevneného hradiska, a preto tu ľudia sídlili už v dobe železnej (staršej – halštatskej, aj mladšej – laténskej). Neskôr tu sídlili aj Kelti. Novšia história tohto miesta sa začína až v dobe „železného a zlatého“ českého kráľa Přemysla Otakara II., ktorý tu v 13. storočí založil hrad Hradiště. Na jar 1420 si miesto na založenie svojho mesta Tábor vybrali juhočeskí prívrženci učenia Majstra Jána Husa – husiti. (V Čechách je ešte jeden Tábor, pri Lomnici nad Popelkou a prameni rieky Cidliny, kde sa taktiež konajú cirkevné púte.)

Juhočeský Tábor(presnejšie Hradiště hory Tábor, 450 m. n. m.) bol založený na jar 1420 husitmi na výhodnom pahorku ležiacom medzi riekou Lužnicou, potokom Tisměnicou a rybníkom Jordán. Husitsky zmýšľajúce obyvateľstvo odtiaľ pôvodne vyhnal Oldřich z Rožmberka. Ale zástupy vidieckej chudoby vedené kňazmi Petrom Hromadom, Janom z Bydlína a Janom Smolínom vo februári 1420 prepadli blízke Sezimovo Ústí a zmocnili sa ho. Považovali však za strategicky výhodnejšie Hradiště hory Tábor, ktoré obľahli a obsadili. V marci sem priviedli aj obyvateľstvo zo Sezimovho Ústia, ktoré vypálili. Oldřich z Rožmberka sa pokúsil Tábor získať späť, ale jeho šíky podľahli husitom z Prahy, ktorých na pomoc Táboru viedol Mikuláš z Husi. Táboriti si vystavali silné hradby a mesto premenili na nedobytnú pevnosť, kam po čase prišiel so svojimi bojovníkmi aj Ján Žižka z Trocnova. Moc táboritov podlomila až bitka pri Lipanoch 1434.

Založenie mesta nadviazalo na tradíciu pútí a zhromaždení na horách/kopcoch prívržencov Majstra Jána Husa (napríklad na hore Burkovák v roku 1419). Zakladatelia mesta (napríklad Petr Hromádka z Jistebnice), pochádzali z celých Čiech a túžili vytvoriť nové spoločenstvo založené na sociálnej spravodlivosti. Odmietali ľudské zákony a chceli sa riadiť len Božím zákonom – Písmom. V úvodnej fáze dejín Tábora boli realizované ideály komunizmu, život bez súkromného majetku. Noví prisťahovalci odovzdávali dobrovoľne všetok svoj majetok do veľkých sudov na námestí. Teoreticky si boli všetci rovní, žili prostým životom bez prepychu. Na poriadok dohliadali štyria volení hajtmani. Prax však čoskoro ukázala, že tieto zásady sa nedali uskutočniť, že to bol len chiliastický prelud rozpálených myslí, takže úplná sloboda, rovnosť a bratstvo zostávali v ľudskej pospolitosti len túžbou navždy nedosiahnuteľnou. Táborský komunizmus vydržal len asi pol roka, do jesene 1420. Potom aj táboriti začali vyberať od dedinských sedliakov poplatky a stali sa fakticky feudálnou vrchnosťou ako iní držitelia pôdy, ktorí disponovali aj ozbrojencami.

Tábor mal od počiatku vlastné vojsko a skúsených veliteľov, cvičili vojsko v taktike a boji. Podnikali úspešné výpravy do okolia, dobyli a vyplienili bohaté kláštory – Milevsko, Louňovice, Zlatú Korunu. Dobyté kláštory a kostoly vypaľovali, pričom ničili aj ich vnútorné zariadenie, vzácne rukopisy a umelecké diela – sochy a obrazy. Náboženská náuka táboritov sa postupne veľmi odchýlila od učenia Majstra Jána Husa. Hlavným predstaviteľom táborskej ideológie bol Mikuláš Biskupec z Pelhřimova, ovplyvnený aj učením valdenských. Jediným prameňom viery bolo pre nich Písmo. Pre valdenských (posledná tretina 12. storočia) bola ideálom chudoba, čím predišli sv. Františka z Asissi. V 14. storočí ich cirkev vyhlásila za kacírov, prenasledovala a upaľovala ich. Aj husitské hnutie sa Rím pokúšal potlačiť viacerými krížovými výpravami.

Významné postavenie Tábora v husitskom hnutí ukončila až nešťastná bitka pri Lipanoch 30. mája 1434. Vojská radikálnych táboritov vedených Prokopom Holých a sirotkov vedených Jánom Čapkom zo Sán podľahli vojskám umiernených kališníkov, ktoré boli početne silnejšie. Od roku 1437 bol Tábor už kráľovským mestom a udelili mu aj znak: nad hradbami s dvoma vežami sa vznáša ríšsky orol s luxemburským orlom na prsiach. Neskôr bol luxemburský orol nahradený českým levom. V roku 1452 obsadil Tábor Jiří z Poděbrad a mesto mu zložilo prísahu vernosti. Táborská cirkev sa podriadila umiernenému arcibiskupovi Janovi z Rokycian a radikálny Mikuláš Biskupec z Pelhřimova skončil vo väzení.

Slávne dejiny Tábora zohrali významnú úlohu v čase českého (ale aj slovenského) národného obrodenia. Dňa 26. augusta 1877 bola na námestí v Tábore za účasti desaťtisícového zhromaždenia odhalená socha Jána Žižku z Trocnova od sochára Myslbeka, ale tú už v roku 1884 (podľa svedectiev, bola zle odliata) nahradila nová socha od Josefa Strachovského, ktorá je tam dodnes..

Husitská ideológia, učenie Majstra Jána Husa a spomienka na slávnych husitských vojvodcov Jána Žižku z Trocnova a Prokopa Holého zohrala významnú úlohu v prostredí Československej légie v Rusku v rokoch 1914 – 1920. K Táboru mal úzky vzťah aj vodca prvého československého odboja Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý sa už ako profesor na českej Karlo-Ferdinandovej univerzite v Prahe zaoberal Jánom Husom a jeho učením a pri návrate domov v decembri 1918 zastavil aj v Tábore a mal tam krátky príhovor. Tábor ešte navštívil aj v roku 1920, kedy sa stal jeho čestným občanom a 30. júna 1929 pri príležitosti rozsiahlej Juhočeskej priemyselnej a hospodárskej výstavy.

Tomáš Garrigue Masaryk bol odporcom radikalizmu a sociálnych revolúcií, dával prednosť parlamentarizmu, demokracii a sociálneho pozvoľnému evolučnému vývoju a zlepšovaniu postavenia najširších ľudových vrstiev. Sám pochádzal zo skromných pomerov a život chudoby veľmi dobre poznal. A predsa 21. decembra 1918 v Tábore, vo svojom prejave, povedal aj slávnu vetu: „Tábor je náš program.“ Tento jeho výrok je zvečnený aj na pamätnej tabuli na železničnej stanici v Tábore. Masaryk v ten deň odpovedal na prejav táborského starostu Dr. Josefa Kosa: „Také Vám děkuji. Těší mě, že jsem se mohl zastavit v Táboře, v tom historickém městě, jak jste dovodil. Tábor je náš program a tomu programu zůstaneme věrni. Prosím vás všecky o spolupráci. Práce nás ještě čeká a práce bude dost.“ Myslel tým zrejme nielen to, že človek sa má zasadiť za pravdu a zostať verný svojmu svedomiu, ale aj sociálne spravodlivý poriadok v novej republike. Počas prvej Československej republiky sa k týmto slovám hlásili legionári a aj nová národná Československá cirkev husitská, ale aj mnohé organizácie. Za nacizmu sa táto téza ani jej autor nemohli pripomínať a legionári boli prenasledovaní. Po februári 1948 tento výrok pripísali Jánovi Žižkovi, lebo ani komunisti nemali Masaryka a legionárov v láske.

Pri svojej druhej návšteve Tábora 20. marca 1920 – na päťsté výročie založenia mesta – okrem iného prezident povedal: „Naše osvobození národní a státní dělo se do velké míry ve znamení a v upomínce programu naší reformace: Husa, Chelčického, Žižky, Komenského a všech. Byla to pětisetletá památka úmrtí Husova, když jsem já, a to vědomě a symbolicky, vystoupil ve Švýcarsku a opověděl boj poprvé veřejně Habsburkům a Rakousku… Moderní správa státní vznikla v městech, rozumím v městech větších, a byl to – jak bylo dobře řečeno – Starý Tábor, kde obec byla republikou, byla státem pro sebe. A to byl všeobecný vývoj moderního státu. A proto bych si přál a přeji si, abyste jako obec brzy reformovali hospodářství sociální a finanční na základě těch idejí, které vedly naši reformaci, abyste se zase stali, jak historikové říkali o Starém Táboře: po Praze druhým hlavním městem. Tábor se stal hlavním městem Čech, prvním, ne velikostí, nýbrž ideami, jen duchem a mravním cílem, ke kterému spěl. Také vy máte příležitost, a přímo řeknu povinnost, v tradicích svého města pokračovat. A proto přeji vám a přeji národu, aby se Tábor stal duchovně nejen druhým, ale i prvním místem naší republiky a našeho státu.“

T. G. Masaryk a Slovensko

Ako mnohé iné významné osobnosti aj Tomáš Garrigue Masaryk (7. marca 1850 – 14. septembra 1937) je často raz vychvaľovaný až do nebies a inokedy zase zatracovaný pod čiernu zem. Máloktorá postava našich dejín je však taká známa a akceptovaná aj u mnohých cudzincov ako práve on. Pochvalne sa o ňom vyslovovali nielen mnohí Nemci, Rakúšania, Maďari, Angličania atď., ale aj Ír George Bernard Shaw či Belgičan Edmond Luc-Dumoulin. Podľa bývalého rakúskeho kancelára Bruna Kreiskeho to „bol veľký Rakúšan“, chválil ho aj Klaus Mann: „Štátnik – a predsa človek! Bystrý politik – a predsa bez akéhokoľvek cynizmu! … Keby bol mal kontinent len tri alebo štyri také postavy…: Dejiny posledných desaťročí, naše dejiny, naša súčasnosť by vyzerala inak!“- Cudzinci ho teda poznali a aj oceňovali a oceňujú aj dnes. Nemec Hans -Dieter Zimmermann o ňom pred niekoľkými rokmi napísal skvelú esej, ktorú nazval: Masaryk’s Größe – Masarykova veľkosť, len mnohí Česi a ešte viac Slováci sa k nemu nielen nechcú hlásiť, ale ho aj hlava-nehlava kritizujú.

Odpoveď na otázku, prečo to tak je, nie je jednoduchá. Predovšetkým si treba uvedomiť, že to bol nielen nevšedný vedec, filozof a sociológ, skutočný demokrat a humanista, ale – ako to už poznamenali viacerí autori predo mnou – aj skutočne smelý chlap, akých je vždy málo. O jeho všestranných kvalitách svedčí nepochybne aj to, že Shaw o ňom povedal, že ako prezidenta zjednotenej Európy si vie predstaviť len jediného človeka – Masaryka. Taktiež je pozoruhodné, že Masaryka uznávali aj mnohí Rakúšania a Nemci – dokonca aj sudetskí. Známe sú oceňujúce slová predstaviteľa nemeckých sociálnych demokratov v Československu Wenzela Jakscha, ktorý na smútočnom zhromaždení v pražskom Nemeckom divadle, kde Nemci vzdali poslednú poctu zomrelému Masarykovi, vyhlásil, že Masaryk „bol nádejou pre všetkých slušne zmýšľajúcich ľudí ako v českom, tak aj v nemeckom národe“.


Vedec, politik, humanista, smelý chlap

Masaryk o sebe hovorieval, že je presvedčený, ale nie zaslepený demokrat. Poznal slabosti systému a nebol ušetrený žiadnej zlej skúsenosti. Ale neoľutoval ani na chvíľu, že po návrate z vojny sa rozhodol slúžiť republike a demokracii. „Demokracia je zbraňou mieru pre nás aj pre svet,“ povedal Karlovi Čapkovi. Bývalý rakúsky spolkový kancelár Bruno Kreisky ocenil Masaryka tým, že pripomenul (pre mnohých to ani dnes nie je samozrejmé), ako Masaryk zdôrazňoval: Demokracia je diskusia. Kreisky však súčasne dodal, že tá diskusia má len vtedy zmysel, ak sa kontroverzné veci vylúčia. Primitívni ľudia však majú pre to málo zmyslu… V skutočnosti ale všetko plodné a tvorivé vzniká iba z takéhoto dialektického procesu zápolenia ideí. A takémuto zápasu myšlienok sa Masaryk vystavoval celkom vedome po celý svoj život. Tak to bolo v boji proti českým rukopisným falzám a hlavne v období hilsneriády, keď musel takmer sám čeliť nielen falošnému a romantickému vlastenectvu, ale aj hrubému a útočnému antisemitizmu.

Mnohí Nemci, Rakúšania a Maďari, ktorí ešte aj dnes odsudzujú Masaryka najprv pre jeho antimilitaristickú činnosť a potom pre vystúpenie proti Rakúsko-Uhorsku, radi úmyselne zabúdajú nato, že sa Masaryk ako poslanec Ríšskej rady a aj ako publicista celé roky úprimne snažil prebudovať habsburskú monarchiu na moderný štát. To preňho znamenalo predovšetkým demokratizáciu monarchie a zrovnoprávnenie Slovanov s Nemcami a Maďarmi. Z celého srdca si prial, aby Rakúsko-Uhorsko pretrvalo ako veľmoc, moderný demokratický, spravodlivý a ekonomicky prosperujúci štát, v ktorom by všetky národy monarchie spolupracovali v záujme prospechu všetkých. V tom spočiatku nadväzoval na Palackého koncepciu a chápal monarchiu ako záštitu proti nemeckej a ruskej expanzii. Ešte v roku 1912, v čase rastúceho napätia medzi Srbskom a Rakúsko-Uhorskom, neváhal odcestovať do Belehradu, aby sa pokúsil sprostredkovať medzi srbskou a rakúskou-uhorskou vládou. Srbský premiér Pašić súhlasil, ale pán gróf Berchtold vo Viedni odmietol. To, že sa monarchia v roku 1914 rozhodla pre vojnu a aj spôsob, akým to urobila, znamenalo pre ňu vlastný rozsudok smrti, istý druh samovraždy. Bolo to len logické vyústenie tej cesty, na ktorú sa mnohonárodnostná ríša Habsburgovcov vydala v roku 1867 rakúsko-uhorským vyrovnaním, pričom ignorovala práva čoraz viac nespokojných Slovanov. A tak je asi pravde bližšie, že ani iba samotný Masaryk a ani ďalšie stovky predstaviteľov porobených rakúsko-uhorských národov, ktorí vystúpili proti monarchii, ju nerozbili, aj keď ten proces podporovali: monarchia sa sama po celé desaťročia rozkladala znútra a na konci tohto procesu ju zákonite čakal neodvratný odchod z javiska dejín a neslávny zánik.

Vystúpenie proti rukopisným falzám a obmedzenému nacionalizmu

Po štúdiách a získaní docentúry vo Viedni sa z Hodonína pochádzajúci T. Masaryk (podľa niektorých svedectiev sa však narodil v neďalekej slovenskej dedinke Kopčany) presťahoval aj s rodinou do Prahy. Tam pôsobil na českej univerzite a v rokoch 1884 – 1893 redigoval časopis Athenaeum, ktorý bol venovaný vedeckej kritike a mysleniu. Na jeho stránkach sa čoskoro zapojil do boja proti Královédvorskému a Zelenohorskému rukopisu. Masaryk nebol ani medievista ani paleograf, a preto sa, pokiaľ ide o pomocné vedy historické, opieral o názory špecialistov, predovšetkým Jana Gebauera, Jaroslava Golla a ďalších renomovaných znalcov. Sám urobil rozbor rukopisov zo sociologického hľadiska, čo tiež významne prispelo k spochybneniu pravosti rukopisov, pričom Masarykove poznámky sú ešte aj dnes v mnohom pozoruhodné. Jeho heslom v tomto zápase bolo: národná hrdosť a vlastenectvo sa nemôžu budovať na klamstve a falošných predstavách. Zdôrazňoval, že skutočné vlastenectvo sa neprejavuje hlasnými slovami a bitím sa v prsia, ale reálnou každodennou prácou v prospech národa.

Ako zástupca realistov sa Masaryk v roku 1891 dostal do Ríšskej rady za stranu mladočechov a už vo svojom prvom volebnom období si získal pozornosť snahou o reformu právnických štúdií v Predlitavsku a aj obhajobou českého historického práva, za čo si vyslúžil od pangermánsky orientovaných rakúskych Nemcov nálepku velezradcu. Toto historické právo však na rozdiel od iných českých politikov kombinoval s právom prirodzeným – práve s ohľadom na Slovákov a na perspektívu ich oslobodenia z Uhorska. Uvedomoval si, že nemôže skostnatene presadzovať realizáciu českého historického práva a súčasne rušiť historické právo uhorské. V zdôrazňovaní zásad prirodzeného práva sa prejavoval Masarykov realizmus a veľká predvídavosť. Po rozpade koalície sa mandátu poslanca v roku 1893 síce vzdal, ale vo svojej publicistike pokračoval v propagovaní svojich názorov, ktoré zastával v parlamente. Od roku 1900 bol na čele Lidovej strany, ktorá presadzovala porozumenie s Nemcami na základe rovnoprávnosti oboch národov. Od roku 1907, keď bol opäť poslancom v Ríšskej rade, patril k jednej z najuznávanejších osobností aj zo strany poslancov nemeckej národnosti. Nacionalizmus je povera a modla; kto vidí v jazyku modlu, bude v mene svojej modly biť tých, ktorí majú inú modlu, vyhlasoval Masaryk, ktorý sa neskôr aj ako prezident Československej republiky zasadzoval za rovnoprávnosť všetkých národov a národností v štáte, na čele ktorého stál. Bohužiaľ, ČSR sa dostal len malý časový priestor necelých 20 rokov na uskutočnenie tohto cieľa, ktoré ešte k tomu sťažovali aj extrémisti z rôznych strán.

Na prelome 19. a 20. storočia sa Masaryk zapojil do rakúskej obdoby Dreyfusovej aféry, ktorá predtým otriasla Francúzskou republikou. Stal sa akýmsi „obhajcom“ nielen Žida Leopolda Hilsnera, obvineného zo zavraždenia kresťanskej dievčiny Anežky Hrůzovej v Polnej neďaleko Jihlavy, ale vystúpil hlavne proti latentnému antisemitizmu výdatne živenému aj českým a nemecko-rakúskym katolíckym klérom a v rámci neho hlavne proti rituálnej povere. Masaryk sa vo svojom zápase proti antisemitským a rasisticko-xenofóbnym názorom čiastočne presadil a pôvodný proces, v ktorom bol Hilsner odsúdený na smrť, revidovali. Nový súd v Písku síce Hilsnera tiež odsúdil, ale o rituálnej vražde už reč nebola. Domnelý páchateľ si odsedel v rakúskej väznici takmer 20 rokov trestu odňatia slobody, kým ho cisár Karol napokon amnestoval. Hilsner, ani samotný Masaryk už neboli medzi živými, keď sa v roku 1961 brat zavraždenej na smrteľnej posteli priznal, že svoju sestru Anežku zavraždil on, kvôli väčšiemu podielu z dedičstva.

Masaryk svojho času vyšiel z aféry ako morálny víťaz, ale musel si nielen on, ale aj jeho rodina, vytrpieť toľko útokov a nenávistných kampaní od médií, svojho okolia a dokonca aj od študentov, že vážne uvažoval o vysťahovaní do USA. Od tohto úmyslu ho však odhovorila jeho manželka Charlotta, rodená Američanka. A zatiaľ čo počas boja proti rukopisným falzám ho českí vlastenci označovali len za zapredanca Nemcov, teraz k tomu pribudlo aj obvinenie, že je v službách Židov. Kto vie, koľko mu za obhajobu Hilsnera židovskí bankári zaplatili a kto vie, prečo to vlastne robí. Pravdepodobne aj preto, lebo jeho skutočným otcom vraj nebol kopčiansky Slovák Jozef Masárik (ten sa ešte písal s mäkkým i a dlhým a), ale nejaký židovský veľkostatkár… A k tomuto obvineniu sa v dojemnej zhode neskôr vracali rôzne pamflety z obdobia druhej svetovej vojny i z obdobia komunistickej vlády u nás a pripomína sa to vlastne až dodnes. Hilsner však nebol nikdy rehabilitovaný.

V otázke antisemitizmu na Slovensku sa Masaryk dopustil aj omylu. Myslím tým jeho názor, že protižidovské nálady sú na Slovensku (na prelome 19. – 20. storočia) čiastočne opodstatnené, pretože sú živené významným ekonomickým postavením Židov, napríklad v peňažníctve. Masaryk poukazoval aj na množstvo krčiem vlastnených židovskými vlastníkmi a celkom v línii štúrovcov aj J. M. Hurbana či S. Hurbana-Vajanského sa domnieval, že alkoholizmus na Slovensku podporujú židovskí vlastníci „šenkov“. Masarykov omyl v tomto smere potvrdzuje, žiaľ, aj dnešná situácia, pokiaľ ide o alkoholovú addikciu na Slovensku. Tá je totiž aj v súčasnosti neutešená a pritom dnes väčšinu pohostinstiev nevlastnia Židia.

Zahraničná akcia: Nielen za oslobodenie Čechov, ale aj Slovákov

Čoskoro po vypuknutí prvej svetovej vojny odchádza Masaryk definitívne do zahraničia (december 1914) už s rozhodnutím, že sa jeho činnosť bude týkať aj Slovákov a s predbežnou mapou budúceho československého štátu. Postupne okolo seba zhromaždil viacero spolupracovníkov a je veľmi symbolické, že hlavnú trojicu vytvorili práve Moravan (Moravský Slovák) Masaryk, Slovák Milan Rastislav Štefánik a Čech Edvard Beneš. Výsledkom ich činnosti spolu s ďalšími vodcami, desiatkami tisícok legionárov a aj domáceho odboja bol vznik spoločného štátu Čechov, Moravanov a Slovákov 28. októbra 1918 – Československej republiky. V novom štáte žili aj početné národnostné menšiny – Nemci Maďari, Rusíni, Poliaci atď., z ktorých nie všetky mali k novému štátnemu útvaru pozitívny postoj. Domáhali sa samourčenia vo forme pripojenia k Nemecku či Rakúsku, Maďarsku alebo Poľsku a tým zároveň upierali právo na samourčenie Čechom a najmä Slovákom, veď samostatný štát poľský, maďarský a pokiaľ ide o Nemcov, dokonca až dva štáty (Nemecko a Rakúsko, čiastočne aj Švajčiarsko), už existovali. Ešte aj dnes sa v časti maďarskej historiografie objavujú tvrdenia, že Slováci sa nechceli vyčleniť z Uhorska a pomýlili či oklamali ich len agitátori z radov slovenských vodcov ako Štefánik, Osuský, či Šrobár alebo ešte častejšie Česi. Masaryk bol zvolený na čelo republiky ako jej prezident v novembri 1918 a v rokoch 1920 a 1927 bol vo funkcii v ďalších dvoch voľbách potvrdený.

Masaryk, Československo a okolité štáty

Československý prezident sa na adresu Nemcov, Rakúšanov a Maďarov, ale aj príslušníkov ďalších národov a národností, opakovane vyjadroval, že nový štát zaručí rovnaké práva pre všetkých svojich občanov a veľa preto aj reálne robil. Najmä Nemcom a Maďarom pripomínal, že budú mať rovnaké práva ako Česi a Slováci, zároveň na nich však apeloval, aby upustili od postojov svojej civilizačnej nadradenosti a povýšenosti. Vyzýval ich k tvorivej spolupráci a budovaniu zdravých základov nového štátu. V tomto nebol vždy vyslyšaný a v podstate ani nebol v konečnom dôsledku úspešný. Maďari nový štát odmietali od začiatku zo zásady a usilovali sa nielen o revíziu jeho hraníc údajne podľa etnických pomerov na juhu Slovenska, ale ich konečným cieľom bola obnova Uhorska in integro, teda aj znovuprivtelenie celého územia Slovenska aj so všetkými Slovákmi, teda realizovanie svätoštefanskej štátnej idey. Nemci svoju nepriateľskú činnosť proti ČSR zosilnili najmä po roku 1933, po nástupe Hitlera k moci.

Relatívne najlepšie vzťahy malo Československo s Rakúskom, čo bola jednak zásluha Masaryka a na druhej strane aj rakúskeho prezidenta Michaela Hainischa. Boli totiž starí známi a osobní priatelia ešte z čias Rakúsko-Uhorska. (Prekvapujúca je aj ich fyzická podoba. Hainisch bol podobnej postavy ako Masaryk, mal aj rovnako šedivú bradu a fúzy a pôsobil podobným dojmom gentlemana ako Masaryk.) Zásluhou oboch bola v roku 1921 uzavretá dohoda z Lán, podľa ktorej poskytlo Československo Rakúsku aj kredit vo výške 500 miliónov Kčs na nákup cukru a uhlia predovšetkým pre strádajúcu Viedeň. Hainisch je spoľahlivým svedkom aj pre ľudskú veľkosť Masaryka. Pred stretnutím oboch požiadal rakúskeho prezidenta o intervenciu u Masaryka bývalý rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí gróf Czernin, ktorý mal veľké majetky v Čechách. Masaryk to Hainischovi aj prisľúbil, hoci vedel, že Czernin československého prezidenta nazýval „mizerným lumpom“. Zdá sa však, že Masarykova moc mala tiež svoje hranice, pretože ČSR Czerninovi nakoniec nevyšla v ústrety. Hainisch má vo svojich pamätiach aj kritické poznámky k Masarykovi. Obaja „Great Old Men“ sa stretli znovu v roku 1931 v Prahe v rámci 15. poľnohospodárskeho zjazdu (Hainisch bol významným expertom v tejto oblasti). Hainisch už vtedy nebol prezidentom Rakúska a predsa keď ho Masaryk uvidel na Hradčanoch, opustil skupinu svojich oficiálnych hostí a odskočil si s Hainischom podebatovať. Rozhovor trval asi dvadsať minút a bývalý rakúsky prezident si o ňom poznamenal okrem iného aj to, ako sa mu nezdalo Masarykovo preceňovanie úlohy legionárov a ani Masarykov výrok, že vraj víťazstvo Dohody vo vojne je výsledkom prevahy francúzskej filozofie nad nemeckou. „Čo by bolo z českých (správne malo byť československých, lebo medzi legionármi boli aj tisíce Slovákov) legionárov a z francúzskej filozofie, keby ruský cár nebol proti Nemcom poslal 15 miliónov vojakov, ktorí vôbec neboli školení vo filozofii a keby USA neboli Dohodu zásobovali všetkým možným vojnovým materiálom a potravinami a keby nakoniec neboli poslali do poľa aj dva milióny čerstvých a dobre vyzbrojených amerických vojakov?“ pýta sa Hainisch.

Ale práve v tom sa ukazuje veľkosť Masarykovej osobnosti, že tento „iba“ profesor filozofie, sociológ a publicista dokázal udalosti lepšie predvídať ako celé štáby diplomatov a generálov na ministerstvách zahraničných vecí a generálnych štáboch ako vo Viedni, tak aj v Berlíne. Masaryk nebol taký naivný, že by bol čakal so založenými rukami na „víťazstvo francúzskej filozofie“ a jeho pôsobenie v cudzine počas vojny je toho jasným svedectvom. Rovnako asi správnejšie než rakúska a nemecká verchuška predvídal aj to, ako sa bude vyvíjať postoj USA. A tu zároveň vidíme aj to, že ani nie tak Masaryk a legionári, ale napokon USA postrčili monarchiu (ale už pokročilú vo svojom vnútornom rozklade) do priepasti. Aj on však významnou mierou spolu so Štefánikom, Benešom, Osuským a ďalšími priložil ruku k dielu v tomto rozhodujúcom zápase a vďaka tomu sa oslobodili nielen Česi, ale aj Slováci. Rovnakú predvídavosť prejavil Masaryk aj v roku 1933, keď v rozhovore s rakúskym vyslancom Marekom povedal na konto prípadného anšlusu Rakúska k Nemecku: —–„Čo by mohlo Rakúsko a zvlášť čo by mohla Viedeň očakávať pod pruským karabáčom? Nikto predsa nemôže vážne veriť, že páni v ríši by trpeli, aby Viedeň hrala popri Berlíne nejakú úlohu.“—– Vývoj udalostí aj v tomto plne potvrdil Masarykovu analýzu.

Ferdinand Vrábel