Hybridná vojna medzi Ruskom a USA. Ako ju vidia Američania

Špeciálny predstaviteľ USA pre Venezuelu Eliott Abrams vo vysielaní kanála CNN takisto uviedol, že Moskva môže zaplatiť vysokú cenu za podporu režimov na Kube a vo Venezuele, o Abramsových vyjadreniach informoval ruský portál Vzgljad.

Takže v hre sú podľa Američanov nové sankcie i prípadný vojenský zásah proti Venezuele i Rusom, ktorý sa vo Venezuele nachádzajú. Rusi však nielenže z Venezuely nemienia odísť, ale po amerických vyhrážkach prileteli do Venezuely aj Číňania, ktorí sa takisto začínajú objavovať na venezuelských vojenských základniach, čo Abramsovi, Trumpovi, Boltonovi, Pompeovi a spol. čiastočne vyrazilo dych. Dráždiť naraz vojenskými útokmi Rusov a Číňanov presahuje možnosti USA.

Takže ruský vojenský kontingent vo Venezuele pracuje, okrem ruského nákladu sa už vyložil aj čínsky náklad a podľa ruských vojenských analytikov čoskoro môžu priletieť do Venezuely aj ďalšie ruské a čínske lietadlá. Z pohľadu Američanov Rusi drzo vtrhli do priestoru Latinskej Ameriky, ktorú Washington považuje za doménu svojich záujmov. Okrem Trumpa a jeho týmu vydráždilo “ruské chuligánstvo” aj členov amerického Kongresu, ktorý vyzval Biely dom takisto urýchlene reagovať.

Rusi vnímajú americké hrozby ako nevyhnutný šum. Ruský politický šoumen Vladimir Solovjev uviedol, že ruskí vojaci sú radi, keď sú centrom pozornosti. Slová Američanov si vypočuli s úškrnom, čo chce Trump, Bolton alebo ďalší americkí starci ich však nezaujíma, vo Venezuele budú robiť to, čo majú a kvôli čomu ich do Venezuely Moskva poslala.

Americkí vojenskí teoretici sú presvedčení, že pri rozumnom plánovaní v prípadnom ohraničenom vojenskom konflikte medzi Ruskom a USA na území tretích štátov nehrozí hneď okamžitá jadrová odpoveď. Takéto udalosti ako dnes tu už boli v čase Studenej vojny a k jadrovej vojne neprišlo. Tieto americké názory boli prezentované na portáli Modern war institute v článku Nathana Jenningsa, Amosa Foxa a Adama Taliaferra s názvom “The US is Wrong on Future War). Podľa autorov je jadrové zdržiavanie “ulicou s obojstrannou premávkou, ktorá funguje”.

Ak si podrobne pozrieme vojenskú doktrínu USA a Ruska, tak rozpracovanú doktrínu preventívneho jadrového úderu majú len Američania, tí už použili atómové bomby proti japonským civilistom v Nagasaki a Hirošime. Vo Vietname bez výčitiek svedomia používali Američania chemické zbrane voči vietnamským civilistom, v Juhoslávii používali muníciu s ochudobneným uránom, ktorá zapríčinila nárast ochorení na rakovinu. Rusi doktrínu o preventívnom jadrovom útoku nemajú, ruským cieľom je vyhnúť sa jadrovému konfliktu, pokiaľ to bude možné. V prípade ak to možné nebude, Rusi už uviedli že svoje jadrové zbrane voči nepriateľovi bez váhania použijú, to však bude s určitosťou znamenať koniec ľudskej civilizácie v takej podobe, akú ju dnes poznáme.

Ale v Studenej vojne Rusi a Američania proti sebe bojovali v lokálnych konfliktoch na území tretích štátov (napríklad Vietnam, Afganistan, Angola). K takémuto konfliktu by teoreticky mohlo prísť aj v prípade, ak by americké F-22 zaútočili vo Venezuele na miesta, kde sa nachádzajú ruskí odborníci (napríklad centrá venezuelských S-300). Je možné, že by Rusi (a teraz už aj Číňania) okamžite prikročili k stláčaniu červeného gombíka? Je vysoká pravdepodobnosť že nie, konflikt by neprekročil lokálny rámec.

Američania poukazujú aj na udalosti zo 7. 2. 2018, kedy v oblasti Deir ez Zor zaútočili americké lietadlá na sýrske jednotky a ruských žoldnierov z Vagnera, ktorí sa snažili obsadiť ropné polia za Eufratom. Vtedy Moskva uviedla, že v bojových kolónach Sýrčanov a Iráncov sa nenachádzajú regulérni ruskí vojaci, ale ruskí žoldnieri v sýrskych a iránskych službách. Američania letecky zaútočili, takže k obsadeniu ropných polí Sýrčanmi neprišlo. Rovnako Američania nestláčali “červené gombíky” počas prvej vlny útoku Kalibrov, kedy na veliteľských stanoviskách sýrskych teroristov zomierali aj izraelskí, americkí či saudskí agenti.

Americkí politici dnes zvýšili stupeň napätia v hybridných vojnách. Pokiaľ trvá hybridný konflikt existuje možnosť dosiahnuť politické ciele a adaptovať sa na prípadnú zmenu podmienok. V prípade, že bude hroziť jadrový konflikt, existujú rovnako ako v čase Studenej vojny možnosti ako zabrániť eskalácii napätia. Čo je však dôležité je privyknúť spoločnosť na rastúci počet strát. Americkí mladí dôstojníci, ktorí vychádzajú z vojenských škôl pomerne otvorene hovoria o tom, že hybridná vojna medzi Ruskom a USA na území tretích krajín je nielenže možná, ale sme už jej súčasťou.

Dokonca americkí mladí dôstojníci uviedli ešte jednu zaujímavú informáciu. Ak by aj prišlo k obmedzenému použitiu jadrových zbraní v lokálnom konflikte medzi Ruskom a USA na území tretieho štátu, tak vojaci sú schopní viesť bojové operácie aj v takomto prípade. Použitie jadrových zbraní proti mestám USA či Ruska však zväzuje politikom ruky, v takom prípade by sa už mohli politici rovno sami zastreliť, pretože globálny jadrový konflikt bude znamenať koniec ľudskej civilizácie a v bunkri určite politické elity neprežijú.

Američania pomerne často riešili svoje medzinárodné záujmy pomocou hrubého použitia sily. To že sa Američanom nepodarilo Rusko rozparcelovať v jeľcinovskom období vnímajú dnes Američania ako chybu a neúspech. Rusko sa znova postavilo z kolien na nohy a začalo súperiť s Američanmi, pretože Rusko je veľmoc. Pritom Putin začínal naozaj vo veľmi nevýhodnom postavení. Dnes sa situácia zmenila, Sýria je dôkazom, že možno Američanov úspešne porážať ich vlastnými zbraňami a recipročným prebratím amerických metód. Rusi majú k dispozícii moderné zbrane a nemusia dnes okamžite siahať ku jadrovému kyjaku. Je ale zrejmé, že po tomto kyjaku siahne Rusko okamžite, ak niekto jadrovými zbraňami voči Rusku zaútočí, alebo bude hroziť totálna porážka Ruska. Rovnako sú pripravené reagovať aj ďalšie štáty, ktoré majú k dispozícii jadrové zbrane – Číňania, Briti, Francúzi, Izrael, Pakistan, India či Severná Kórea.

Dnes skryte Rusi a Američania, napriek súpereniu v hybridnej vojne komunikujú, rovnako ako komunikovali v čase Studenej vojny. Američania potrebujú vojny, najlepšie krátke a víťazné, pretože bez vojen a vonkajšej hrozby by neprichádzali obrovské peniaze pre americkú zbrojársku lobby. Americký zbrojársky priemysel predstavuje dôležitý stimul americkej ekonomiky, bez vojen a rabovania cudzích zdrojov by Američania už dávno skrachovali.

Americkí experti teda prišli postupne k názoru, že Rusko nebude okamžite používať atómové bomby v lokálnom konflikte s USA a súperiť sa bude v lokálnom a obmedzenom meradle. Proti Tomahawkom použijú Rusi Kalibre, proti farebným revolúciam postupy na elimináciu farebných revolúcii. To, čo urobili Rusi v Sýrii je z vojenského hľadiska vlastne takmer to isté, čo robili Američania v roku 1991 v Iraku, Rusi v Sýrii však na rozdiel od Američanov nemuseli do konfliktu ťahať aj spojencov z NATO, rovnako ako neťahali Varšavskú zmluvu do konfliktu vo Vietname či v Afganistane (Irán sa neráta, ten má svoje záujmy v Sýrii a Libanone, ktoré sa úplne s ruskými záujmami nezhodujú).

Rusi sa z Afganistanu poučili, rovnako ako svojho času Američania z Vietnamu, na rozdiel od Američanov Rusi dokážu úspešne riešiť svoje vojenské kampane aj sami. To však neznamená, že Rusko nevyužije možnosť, nasadenia zástupných armád (v Sýrii Hizballáh, iránski dobrovoľníci či šítske palestínske, iracké či afgánske ozbrojené skupiny).