Ivan Lehotský3. 2. 2019 HlavnéSprávy
Pokus o majdan vo Venezuele je horúcou geopolitickou témou dnešných dní. A žiaľ, polarizácia názorov na túto tému sa premieta aj do politických reálií na Slovensku, keď sa čoraz jasnejšie ukazuje, že naše ministerstvo zahraničia ako keby ani nesídlilo na Slovensku… Západ odôvodňuje svoj povýšenecký, sankciami a zasahovaním do vnútorných záležitostí Venezuely hroziaci postoj údajnými pochybnosťami o demokratickom vývoji v tejto krajine. Treba však otvorene povedať: táto argumentácia je bezočivá, arogantná, nelegitímna a účelová.
Povedzme si k tomu podstatné fakty: OSN ústami svojho generálneho tajomníka Antónia Guterrresa vo svojom liste z piatku 1. februára 2019 potvrdila, že uznáva súčasnú vládnu moc Venezuely za legitímnu. Podľa všeobecne uznávaných princípov medzinárodného práva je neprípustné zasahovať do vnútorných záležitostí štátov, s výnimkou konkrétnych prípadov schválených OSN – medzi ktoré ani náhodou nepatria nejaké subjektívne názory veľmocí na demokratickosť či nedemokratickosť diania v danej krajine. Tie jednoducho nie sú platným dôvodom, prečo by niekto mal byť oprávnený druhým strkať nos do ich vecí. Okrem toho, vo svete je množstvo krajín, v ktorých je to s demokraciou omnoho horšie ako vo Venezuele – krajine s druhými najväčšími zásobami ropy na svete – a v ktorých sa nikto intervenovať nechystá.
O tejto veci, ako aj o stanovisku k nej poslanca NR SR a predsedu Výboru NR SR pre európske záležitosti Ľuboša Blahu píšeme tu:
O postoji Slovenskej republiky k takej vážnej veci, akou je uznanie nejakého samozvanca za jediného legitímneho predstaviteľa nejakej krajiny namiesto jej štandardne zvoleného prezidenta, by mal rozhodnúť parlament alebo vláda kolektívnym rozhodnutím. Posledná a dodnes aktuálna pozícia odobrená Národnou radou z 10. decembra 2018 hovorí o tom, že „Slovenská republika podporuje hľadanie politického mierového riešenia krízy obnovením národného dialógu medzi vládou a opozíciou Venezuely“. Teda ani slovo o výmene prezidenta.
Avšak tento týždeň na parlamentnej hodine otázok v odpovedi na otázku poslanca Martina Klusa minister zahraničia Miroslav Lajčák urobil vyhlásenie, že pozícia Slovenska v tejto veci je iná. Pravda, Lajčákova formulácia je opatrná: on otvorene nehovorí, že uznáva za prezidenta obľúbenca Západu Juana Guiadóa. V mene Slovenskej republiky však vyhlasuje, že: „Slovensko považuje v súlade s politikou EÚ za dôležité, aby bol stanovený konkrétny časový rámec, v akom Madurova administratíva vyhlási nové, transparentné prezidentské voľby. Ak k tomu nedôjde v najbližších dňoch, EÚ podnikne potrebné kroky. Jednou z možností je aj otázka uznania Juana Guaidóa za prezidenta, respektíve legitímneho partnera EÚ.” Teda ide o posun zjavne v rozpore s platným stanoviskom parlamentu.
Zopakujme si: rozhodnutie o zmene postoja k takejto veci nemôže svojvoľne urobiť minister. A tobôž nie, ak ide záležitosť, ktorá je aktuálnou celosvetovou politickou témou číslo jedna. A už dupľom nie, ak ide o ošemetnú vec, ku ktorej treba zaujať stanovisko premyslene, lebo v opačnom prípade by sa v budúcnosti mohli negatívne dôsledky dotknúť aj Slovenska. A už vôbec nie, ak ide o problém, ktorý sa netýka iba nejakej ďalekej krajiny, ale sú v ňom zainteresované aj členské krajiny EÚ a NATO. A už vonkoncom nie, ak vláda, a dokonca ani len samotná strana, ktorá ho nominovala, zjavne nemá na túto otázku jednotný názor…
Za daných okolností by niekto mohol považovať Lajčákov prístup za svojvôľu a dokonca za zneužitie právomoci verejného činiteľa. Vyvstáva tu viacero znepokojivých otázok: Kde berie Lajčák suverenitu a odvahu takto okato vystupovať v mene republiky a (pravdepodobne proti vôli väčšiny národa) presadzovať svoj extrémne prowashingtonský názor? Čo sú to vlastne za sily, ktoré ovládajú naše ministerstvo zahraničia? Kam povedú otvorené mediálne rozpory medzi poprednými predstaviteľmi Smeru-SD, keď už aj slepý vidí, že jeho reprezentanti zastávajú absolútne protichodné stanoviská? Má Robert Fico ešte kontrolu nad dianím vo svojej strane? Je premiér Pellegrini s Lajčákovými postojmi a správaním plne stotožnený? A má ešte Pellegrini vôbec dosah na svojho podriadeného ministra zahraničia? Alebo ten už je úplne riadený z Bruselu a Washingtonu? A ak je to tak, čo na to vlastenci v Smere? Nebolo by načase rok pred voľbami s tým niečo urobiť?
