Ivan Lehotský
9. 12. 2018 hlavnespravy
Skúsených diplomatov máme na Slovensku stovky. Prečo sa časť politikov a masové médiá tvária, že jeden aparátčik z globalistických štruktúr je nenahraditeľný? Je naozaj taký výnimočný? Čia je to hra a o čo v nej ide? Čo by sa mohlo stať, keby na jeho miesto prišiel niekto úplne iný? Na začiatok si zrekapitulujme, čo sa v uplynulom období stalo. Minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák, spoluautor globálneho paktu OSN o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii (ďalej len pakt), veľmi nekompromisne tlačil na to, aby sa Slovensko k paktu pridalo.
Lenže hoci vydieral aj vlastnou demisiou, bolo to jednoducho málo: Európa má už migrantského podvodu dosť a niet už tej sily, ktorá by ľudí prinútila si myslieť opak. Dve veľké koaličné, a dokonca aj niektoré opozičné strany si uvedomili, že ak si chcú zachrániť kožu, musia hlas ľudu rešpektovať Lajčák-nelajčák – ako to vtipne vyjadril poslanec Blaha.
Po rozhodnutí Národnej rady o tom, že Slovensko sa nepripojí ku krajinám schvaľujúcim pakt, Lajčák naozaj doručil do prezidentových rúk demisiu. Vzhľadom na niektoré jeho podráždené vyjadrenia, na diplomata naozaj nezvyčajne ostré, bolo jasné, že mu na prijatí paktu naozaj extrémne záleží a zdalo sa, že to s demisiou myslí vážne. „O tom dokumente s plnou vážnosťou rozhodujú aj parlamenty v Berlíne, Ríme, či ďalších hlavných mestách sveta. Preto je nevhodné, neslušné a v civilizovanej demokratickej spoločnosti aj neprijateľné, aby prezident, či hocijaký minister túto originálnu kompetenciu poslancov slovenského parlamentu znevažoval prívlastkami ,nepríjemné divadlo‘, či ,zápecnícka politika‘,“ vyjadril sa k jeho správaniu podpredseda SNS Jaroslav Paška.
Predseda vlády Peter Pellegrini následne prezidenta Andreja Kisku požiadal, aby prijatie Lajčákovej demisie zvážil, a aj ďalší najvyšší štátni a stranícki predstavitelia Lajčáka presviedčali, aby demisiu stiahol. Europoslankyňa Monika Beňová to komentovala slovami: „Považujem za nedôstojné pre štát, aby sme prosili ktoréhokoľvek člena vlády, aby si ešte raz rozmyslel také závažné rozhodnutie, akým podanie demisie nesporne je.“
Lajčák však napokon vydal vyhlásenie, v ktorom hovorí, že sa rozhodol svoju demisiu odvolať. Tvrdí v ňom, že demisiu podal nie kvôli migrácii, ale preto, že by bolo na škodu Slovenska a jeho občanov, keby našim diplomatom nebolo dovolené byť za stolom, kde sa diskutuje o veciach, ktoré sa nás týkajú. Hovorí, že bol a zostáva presvedčený, že uznesenie NR SR o odmietnutí paktu nie je správne. Píše, že ho obrovské množstvo ľudí žiadalo, aby neopúšťal svoju pozíciu, aj vzhľadom na to, že Slovensko práve preberá predsedníctvo v OBSE. A on teda potom, ako mu predseda vlády a predseda strany Smer zaručili splnenie jeho podmienok (!), sa rozhodol ostať. Plné znenie Lajčákovho vyhlásenia nájdete tu:
Podľa informácií TASR by mal prezident Kiska rozhodnutie ministra Lajčáka stiahnuť demisiu zobrať na vedomie a mal sa vyjadriť, že je rád, že sa tak stalo. Paška to však komentuje: „Prezident v skutočnosti takúto možnosť nemá. Ústava SR prezidentovi neumožňuje demisiu člena vlády neprijať,“ tvrdí. Podľa neho situácia okolo tejto záležitosti už pripomína skôr trápny pokus o zákulisný komplot.
Aj poslanec NR SR Peter Marček (nezávislý) hovorí: „Nie som ústavný právnik, ale myslím si, že keď demisiu raz podal, tak by mala byť prijatá. A prípadne by potom mohol byť opätovne menovaný. Ale v prvom rade si myslím, že pán minister by mal byť predovšetkým chlap. A po tých jeho vyjadreniach o zápecníkoch a o tom, že ak NR SR migračný pakt nepodporí, tak odstúpi, by mal slovo dodržať. Slovo robí chlapa. Ale on neodstúpil. A keďže podal demisiu, pán prezident by ju mal prijať.“
Politológ Juraj Hrabko tiež nevidí Lajčákovo počínanie ako príliš šťastné. Tvrdí, že Lajčák ukázal, že je lepší diplomat, než politický hráč. „Sám strčil hlavu do slučky, asi čakal, že mu ju ostatní politici povolia, ale tí ju s veľkou radosťou zatiahli,” uviedol Hrabko a dodal: „Ak by minister nevložil do hry možnosť svojho odchodu z funkcie, nikdy by sa téma globálneho migračného rámca nestala takou významnou na domácej politickej scéne. Keby nehrozil demisiou, tak sa nič nedeje, svet ide ďalej. A išiel by aj v takom prípade, že by sme dokument podporili,” povedal Hrabko s tým, že je to len jeden zo stoviek právne nezáväzných dokumentov OSN.
Ale prečo potom toľký cirkus, prečo Lajčákovi na „jednom zo stovky“ podobných dokumentov tak veľmi záleží? Vysvetlenie treba hľadať v odpovedi na otázku, kto je vlastne Miroslav Lajčák a čie záujmy zastupuje.
Nedávno som istému skúsenému diplomatovi položil otázku, či majú na ministerstve zahraničných vecí všetci rovnaký názor na globálny pakt o migrácii. Vysvetlil mi, ako to tam vyzerá: medzi diplomatmi je veľmi veľa ľudí, ktorí zmýšľajú a cítia národne, a ako profesionáli veľmi dobre rozumejú nebezpečenstvám, ktoré z prijatia podobných dokumentov môžu vyplynúť, a sú proti tomu, aby Slovensko takto napísaný pakt ratifikovalo. Ibaže ich hlas nezaznie, pretože moc v tej inštitúcii má v rukách zopár kľúčových ľudí, ktorí určujú tvrdý kurz v duchu záujmov Washingtonu.
Jedným z takýchto kádrov, pri ktorých jednofarebné masmédiá zvyknú robiť najväčší krik, aké sú skúsené a nenahraditeľné, je aj minister Miroslav Lajčák, bývalý predseda Valného zhromaždenia OSN. Už veľa rokov sa vysoko v medzinárodných štruktúrach presúva z jednej protekčnej stoličky na druhú, čím získal gloriolu „svetového“ diplomata. Nuž, nepochybne je skúsený, schopný a etablovaný. Ale je jedinečný, nenahraditeľný? A v prospech koho hrá? Aký je vlastne Miroslav Lajčák?
Podľa toho, ako trúfalo si kladie podmienky, sa dá usudzovať, že sebavedomie mu nechýba. Publicista a analytik Eduard Chmelár tvrdí, že Lajčák bol vždy arogantný. Pamätá sa na jeho pôsobenie na poste vysokého predstaviteľa EÚ pre Bosnu a Hercegovinu v čase, keď bola akýmsi protektorátom Európskej únie. Obyvatelia Balkánu na Lajčáka spomínajú ako na diktátora, mimoriadne neobľúbeného a arogantného politika. Britský denník The Guardian o ňom v decembri 2007 napísal, že si počína v Bosne ako feudál, keď jeho „svojvoľné a tvrdé zásahy do politického procesu“ si vyžiadali masové protesty a demisiu premiéra Nikolu Spiriča. Dvanásť rokov po dohodách z Daytonu Lajčák stále sám vydával právne predpisy a odvolával volených zástupcov ľudu, pričom podľa viacerých svedkov prekračoval svoje právomoci a svojvoľne zmenil rámec daytonských dohôd bez konzultácií s politickou elitou či verejnosťou.
O Lajčákovi píše aj popredný srbský spisovateľ Momo Kapor: „Európsky guvernér, ktorý vymenúva a odvoláva funkcionárov, ako sa mu zachce. Nedávno nariadil odobratie všetkých osobných dokladov rodine Radovana Karadžiča (bosniansko-srbského politika), aby nemohli nikam cestovať okrem nešťastnej Bosny, na čo dostanú špeciálny sprievod.“ Kapor píše, že Lajčák svojvoľným držaním Karadžičovej rodiny v zajatí prekonal aj epochu tureckej nadvlády nad Bosnou, napriek tomu, že európske zákony vyslovene hovoria, že najbližšie príbuzenstvo obvinených je zbavené akejkoľvek zodpovednosti za činy ich člena: „Predstavte si len tú statočnosť, zakázať vnukom obvineného tribunálom v Haagu, aby sa vybrali lyžovať do hôr, alebo, ach, nedaj Bože, na prázdniny k moru, kde by mohli náhodou stretnúť svojho starého otca, ktorého niektorí z nich ani nepoznajú, pretože ho nikdy nevideli!“ Kapor píše, že Lajčák dal zablokovať členom Karadžičovej rodiny bankové účty a tvrdí, že im znemožnil zaoberať sa čímkoľvek, čo by im slúžilo na vlastnú obživu, a že si očividne praje rodinu Radovana Karadžiča zničiť.
V súvislosti s Lajčákom je zaujímavá aj e-mailová korešpondencia Hillary Clintonovej s miliardárom Georgeom Sorosom, ktorá mala nedopatrením uniknúť na verejnosť. Podľa týchto e-mailov Soros odporúčal Clintonovej Lajčáka ako ideálneho úradníka, ktorý bude schopný urobiť poriadok s Albánskom, kde v roku 2011 hrozila občianska vojna. A o dva dni neskôr vtedajšia šéfka európskej diplomacie Catherine Ashtonová skutočne poslala Lajčáka do Albánska.
Na všetky tieto súvislosti by sme nemali zabúdať, keď počujeme krik, aký je Lajčák nenahraditeľný a skôr by sme sa mali lepšie prizrieť tomu, kto tak kričí. A položme si otázku: je naozaj príslušnosť ku spolku vládcov Zemegule takou skvelou kvalifikáciou pre akýkoľvek post v domácej slovenskej politike? A nie je to náhodou skôr naopak, že dlhodobé paktovanie s cudzími veľmocami a ich záujmami naznačuje skôr konflikt záujmov? Aj Chmelár v tejto súvislosti konštatuje: „Skutočne mi prekáža, že tento človek si rozumie viac s mocenskými elitami v zahraničí ako s domácim obyvateľstvom. Ako potom môže reprezentovať naše štátne záujmy?“
Poslanec Marček tvrdí: „Ak pán minister Lajčák nakoniec neodstúpi zo svojho ministerského postu, sú len dve možnosti, ako si to vysvetliť: buď nevedel čo chce, alebo vedel čo chce. Ak nevedel čo chce, napriek svojim diplomatickým skúsenostiam, nie je spôsobilý zastávať post ministra zahraničných vecí, lebo predpokladám, že nikto na Slovensku nechce ministra zahraničných vecí, ktorý nevie, čo chce. Druhá možnosť je ešte horšia: vedel čo chce a v rozpore s vôľou väčšiny obyvateľov SR, zastupujúc pozíciu šéfa OSN a záujmy cudzích mocností, je ochotný zradiť a podviesť premysleným vydieračským trikom svoju vlasť. Tu sa treba mať pri pánovi Lajčákovi na pozore, lebo ak by predsa len prijal kandidatúru na prezidenta Slovenskej republiky, je veľký predpoklad, že jeho skúsenosti z diplomacie budú smerovať práve proti záujmom slovenského ľudu. A preto, ak neodstúpi sám, sme pripravení, tak ako 1. decembra, prísť pred ministerstvo zahraničných vecí a požiadať ho, aby odstúpil. Mňa osobne, ale myslím že aj mnohých ďalších ľudí pán minister svojimi postojmi sklamal.“
