Dušan Vaňo
22. 8. 2018
Práve som si vypočul v telke príhovor prezidenta Kisku k udalosti spred 50 rokov. Keďže v ňom poprosil pamätníkov tých dní, aby sa podelili o svoje poznatky a skúsenosti, činím tak. Ja som bol totiž v tom čase dospelý 25-ročný občan so záujmom o politiku, ktorá sa vtedy po rokoch javila zaujímavá a mám preto osobné zážitky na rozdiel od pána prezidenta, ktorý bol v tom čase ešte malé decko, a nemohol nič chápať. Mám taký pocit, že mnohé nechápe ani dnes, keď nás presviedča, že potrebujeme spojencov a partnerov, akých máme v súčasnosti.
Celé tie mohutné „oslavy“, programy, prejavy a výzvy nemajú, zdá sa, iný účel než spojiť dnešné mrchavé putinovské Rusko s tým bývalým Sovsojuzom. Dneska je to taký trend určitých médií a politikov. Nebudem tie fámy tu vyvracať, však to už mnohí diskutujúci vyvrátili. To by som musel spojiť aj dnešné Nemecko s fašistickým Nemeckom, keď rozbili Československo s cieľom zlikvidovať jej obyvateľov a v zapätí rozpútalo svetovú vojnu, ale i Taliansko, Francúzsko a Anglicko, keď nás predali Hitlerovi v Mníchove. Ale i Ameriku, keď jej letectvo bombardovalo naše fabriky tesne pred ukončením vojny, len, aby sa zbavili konkurencie. To sú tí naši spomínaní dnešní dobrí spojenci.
Ozbrojený vpád na cudzie územie je vždy svinstvo, nevynímajúc ani ten spred 50 rokov s desiatkami obeťami, zväčša dopravnými, i keď boli aj zastrelení. Boli tam totiž vojaci, ktorí ani nevedeli, kde sú, ale mali nabité zbrane. Tak to v ozbrojených konfliktoch chodí. Samozrejme, že je nám ľúto nevinných obetí a treba si na ne s pietou spomenúť, zvlášť, keď sú nám tak dôverne blízko. Už tak blízko nie sú obete, a sú ich milióny, ktoré prišli o život v konfliktoch, ktoré rozpútali naši dobrí spojenci po celom svete. Pre sčítaného čitateľa ich nemusím vymenovávať: Vždy išlo o nejakú nádhernú myšlienku, najčastejšie, aby boli ľudia demokratickí, a to i za cenu, keby sa im muselo vykrútiť krkom.
Aj v tom našom prípade išlo o nádhernú myšlienku, aby sme vybudovali krajšiu komunistickú budúcnosť pre naše detí. My sme mali podľa súdruhov z Moskvy, Berlína, Varšavy, ale i z Budapešti a z ďalekej Sofie skreslenú predstavu, tak nám ju prišli napraviť aj s polmiliónovou armádou v železných maringotkách. A nemožno nespomenúť našich súdruhov, z našich miest a obcí, ktorým hrozilo, že prídu o dobré platené fleky a funkcie. Najprv sa mnohí nechali pomýliť, ale potom rýchlo prišli na to, že je lepšie byť konzervatívec než nejaký nezamestnaný reformátor, a tak nám tu zaviedli normalizáciu, že aj Sovieti zírali, jak nám to tu dobre ide plných dvadsať rokov. O tom by niečo mohol povyprávať pánu prezidentovi aj jeho apuš, keby chcel byť viac zdieľny.
V tej dobe išlo o oficiálny dôvod, aby sme neoslabili náš mierumilovný tábor, ktorý nám bol pridelený v Jalte a Postupime, oproti tým vojnovým štváčom odnaproti za ostnatým plotom. Veru, ten svet bol fest rozdelený a my sme v tej rozjasanej dobe a v eufórii zdanlivej slobody, bez cenzúry a s prísľubom trhového hospodárstva jaksi nebrali zreteľ. Mali nám to naši súdruhovia podrobnejšie vysvetliť, ale tí vtedy mysleli viac na korytá v zákulisnom boji. Aj súdruh Dubček mal byť v tej dobe zdieľnejší a miesto sladkého úsmevu, čo rozdával na všetky strany, nám mal dať viac informácií, čo s nami jeho dovtedajší kámoši zamýšľajú, ale s tým jeho koktavým rečovým prejavom a s patričnou dávkou naivity, by nám asi nič nevysvetlil. Možno mal len predstavu, že stačí nahodiť na ksichty škrábošky a komunisti budú ľudskejší. Svatá prostota!
Dubček bol vraj podľa zaužívaného názoru dobrý politik a navyše ľudský. Dobrý nebol zo zásady. Možno bol ľudskejší než tí jeho partajní súkmeňovci, ale potom neviem, čo medzi nimi hľadal? Však oni ho potom sami vykopli, keď im podpísal zákon, podľa ktorého mohli dokopať kdekoho. Však to aj potom v plnej miere využili. Jediné poučenie, ktoré od tej nemilej udalosti spred 50 rokov som získal, že na politikov si treba dať pozor a neveriť im, a to i tým dnešným. Natárajú nám všeličo, ale pravdu nám nepovedia. Dajte si na nich bácha.
